Julské Alpy - Triglav 2864m
Triglav 2864m
Triglav so svojou výškou 2864m je najvyšším vrchom v Slovinsku a celých Julských Álp. Názov je odvodený od slova Trojhlav-tri vrcholy. Pre Slovincov má vrchol národný význam ako pre nás Kriváň v Tatrách. Na vrchol nevedú žiadne lanovky ako na mnohé iné alpské kopce. Leží uprostred Národného Triglavského Parku takže všetky cesty sú dlhé a namáhavé z veľkým prevýšením. Prvý pokoritelia hory vystúpili pod vedením Lorenza Wilonitzera 25.8. 1778,trasou z juhu, ktorá je doteraz považovaná za najľahšiu. Náročnejšie výstupy sú zo severu z údolia Vrata v okrajovej oblasti obrovskej severnej steny cca 3km širokej a 1 km vysokej.
V posledných rokoch každé leto navštevujeme určité alpské oblasti. Tento rok sme si vybrali oblasť Julských Álp. Je to relatívne blízko a v týchto Slovanských krajoch sme ešte neboli. Na cestu však volíme termín ešte pred hlavnou sezónou kvôli avizovanému návalu turistov v oblasti.
Do malého renaultíka sa zmestíme akurát traja, Milan, Peťo a ja. Odchádzame v piatok 21.6. zavčas ráno o 2 hod. smerom na Wiedeň a ďalej po nám dobre známej A2 na Villach. Malé zaváhanie pred Villachom nás stálo odbočku na Jesenice .“Nevadí aspoň ušetríme za tunel“ to boli naše slová ako ospravedlnenie za nepozornosť. Avšak jazda po cestách 2 triedy a strmé stúpanie do sedla Wurzenpass 1073m nás presvedčilo o opaku. V sedle na štátnej hranici zo Slovinskom chvíľu oddychujeme pri tanku z 2 sv. vojny, ktorý je namierený na Rakúsko. Miernejším klesaním pokračujeme cez lyž. stredisko Kranjska Gora 809 m. Malebným údolím riečky Sava Dolinka sa nám naskytajú prvé výhľady na skupinu Triglavu. Vidíme, že vrchné partie horstva sú hojne zasnežené. V obci Mojstrana schádzame z hlavnej cesty do údolia Vrata. Po cca 6-tich km rozbitej asfaltky zastavujeme pri nádhernom vodopáde Slap Peričník. Voda padá zo skalného prahu v dvoch stupňoch kde ten druhý väčší má výšku 52m. Obrovská sila vody pri dopade na skalnaté dno vytvára vodnú triešť, ktorá sa dvíha vysoko do ovzdušia. Spolu so slnečnými lúčmi ranného slniečka vytvára neuveriteľné efekty, ktoré sa len ťažko pokúšam zachytiť fotoaparátom. Poza vodopád sa prechádza podobne ako vo filme Posledný Mohykán, ibaže ten bol oveľa širší. Po neobyčajnom zážitku pokračujeme autom ešte asi 5km na odstavné parkovisko pred chatou Aljažev Dom. V cene parkovného 2 eura je aj varovanie miestneho vrátnika o možnosti neschodnosti terénu kvôli vysokej snehovej pokrývke. Ďalej sa dozvedáme, že chata Triglavský Dom na Kredarici je už v prevádzke a nie je obsadený turistami. Naše veľké obavy z preplnenej chaty sa rozplynuli hneď po príchode na parkovisko, kde bolo dosial asi 10 áut. Onedlho vedľa nás zaparkovala staršia nemecká rodinka. Tradičnú slovenskú pohostinnosť sme nezapreli ani na neutrálnej pôde a ponúkli sme nemeckých priateľov kalíškom domácej pálenky. Milan spomenul, že bol na ich ZugSpitzi a oni samozrejme poznali naše Tatry. Posilnený a nabalený na dva dni vyrážame na túru o cca 10:30 hod. Aljažev Dom 1015m je veľká chata z predraženou reštauráciou, ako sme neskôr zistili, kde Slovinci chodia na večeru. Za niekoľko minút tmavým lesom sa dostávame na zasneženú plochu väčšiu ako dve futbal. Ihriská. Sneh o hrúbke miestami 3m. Všade pováľané stromy, vyvrátené aj z koreňmi. To musela byť poriadna lavína. Chodník nie je zreteľný, až po chvíli keď prichádzame k obrovskej železnej skobe -pamätník partizánom. Tu odbočujeme z údolia a nastupujeme na Tominšekovú cestu. Podľa značky, ktorá bola pri Aljaž. Dome trvá výstup na Triglav 5,5 hod. S pribúdajúcimi metrami sa chodník lesom prudko dvíha a náš postup sa spomaľuje. Máme veľké pochybnosti či za 5,5 hod. vôbec dôjdeme na Triglavský Dom kde chceme nocovať. Batohy sú ťažké .Veľa výstroje, vody a iných posilňujúcich tekutín. Kto nechce platiť drahú vodu na chate ten si ju vynesie na chrbte. Keď vychádzame z pásma lesa na skalnatý terén, miestami zaistený oceľovým lanom, dostihuje nás partia českých mladíkov. Už z výstroje poznať ,že niektorý nie sú veľmi skúsený .Ďalej pokračujeme spolu. Na predbehovanie nie je terén ani chuť. Traverzujeme šikmo vpravo. Prechádzame veľa exponovaných úsekov a roklín. Na jednej zasneženej roklinke si musíme nasadiť sedacie úväzky a použiť „české“ lano na zaistenie sa na strmom firnovom svahu. V snehu nie sú žiadne stopy, takže túto sezónu prechádzame tento úsek prvý. Nanešťastie sa jeden český mladík pošmykol a zletel dolu asi 3m. Lano sa naplo v poslednej chvíli. Pod ním bolo ešte niekoľko metrov a skalné dno. Postupne sa dostávame zo všetkých ťažších úsekov do voľnejšieho terénu. Mohutná severná stena je rovno pred nami. Teraz už vystupujeme miernejším a ľahkým terénom. Z východu sa napája cesta Cez Prag, ktorou chceme zajtra zostupovať. Sme vo výške asi 2200m a pred sebou máme veľkú snehovú pláň nazývanú Kotel. V snehu je niekoľko starších stôp tak po nich pokračujeme. Je prevažne slnečno, takže sneh nás dosť oslňuje. Výhľad na okolie a samotný Triglav je parádny. Za každým menším kopčekom už čakáme chatu, ale tej sa stále nemôžme dočkať. Česká partia je za nami asi 100m. Hoci už toho máme na dnes dosť ,chceme byť na chate prvý, tak veľmi neoddychujeme. Traverzujeme posledný zasnežený kopec za, ktorým konečne prichádzame k chate. Triglavský Dom leží na plytkej vyvýšenine. Prízemie a dve podlažia poskytujú miesto pre 150 turistov .Orientačná cena 23euro/noc. Pre nás zľava Alpenverein 13euro/noc. Pred nami je tu ubytovaných asi 10 turistov z toho niekoľko čechov. Aj na izbe sme spolu z jedným českým párom, ktorý prišiel inou cestou z doliny Krma. Pred spaním si ešte dáme miestne pivečko za 4 éčka a večernú prechádzku v okolí chaty z výhľadom na zajtrajšiu výstupovú cestu.
Sobota 22.6 nás víta jasným slnečným ránom aj keď dosť studeným. Na výstup si berieme len potrebnú výstroj, vodu a niečo pod zub. Milan ide dopredu. Ja s Peťom o niečo neskôr nastupujeme na ferratu, ktorá vyzerala ťažšie ako skutočnosť. Rýchlo naberáme z ľahkými batohmi výšku. Na slniečku nám začína byť horúco, tak si vrchné vrstvy vyzliekame. Pre istotu sme zaistený o oceľové lano , keď zrazu Peťovi vypadne z batohu fľaša vody a už sa kotúľa dolu svahom. Našťastie“ len“ voda aj keď je taká dôležitá. Na Malom Triglave nás čaká Milan. Ďalej po ostrom exponovanom hrebeni už pokračujeme všetci spolu. Hrebeň miestami široký len na dve nohy je už dávno zaistený oceľovými kolíkmi a oceľovým lanom čo hore prinieslo nelichotivé označenie Dikobraz. To však nikomu kto stúpa na vrchol nevadí, skôr je vďačný za pomoc, ktorá mu uľahčuje výstup na najvyššiu horu Slovinska. Na vrchole nás čaká okrem krásneho kruhového výhľadu „železná raketa“ – Aljažev Stolp. Núdzový bivak postavený už v roku 1895. Z vrcholu vidíme aj ďalšie výstupové cesty z juhu od chaty Planika. Akoby tých zážitkov nebolo dosť zostup strmými snehovými svahmi si zrýchľujeme šmýkaním sa v turistických topánkach ako na lyžiach. Zostupová cesta Cez Prag – odvodené od slova prah, vedie popod severnú stenu Triglavu cez viaceré skalné prahy vysoké asi 5m zaistené oceľovým lanom. Po dlhom zostupe z nedostatku vody prichádzame vyčerpaný do doliny Vrata. Ľadový potok vyteká priamo spod snehu v, ktorom sa konečne osviežime, ale radšej nepijeme. Z tmavých mrakov nad nami začalo poriadne hrmieť. Hneď pridávame do kroku, ale aj tak dobrú polhodinku šliapeme v hustom daždi. K autu prichádzame keď už zase svieti slniečko. Tu nás už čaká Milan 2hodiny,ktorý zostupoval cestou výstupu. Ku cti mu slúži fakt, že naposledy pil vodu na Triglave. Tam mu jeho vodu dopil Peťo, ktorý si svoju nechal spadnúť. Takmer dehydrovaný sa napil až na Aljaževom Dome 15minút pred autom. Domov sa vraciame onedlho cez Jesenice po dialnici cez Karavanken tunel za 8 eur pohodlne a rýchlo za 6 hod. domov. S hlavou plnou zážitkov budeme žiť niekoľko týždňov pokiaľ neprídu iné. Peter Vojtuš