Záhrab – Vtáčnik (1 345,8)
Pohorie Vtáčnik
Záhrab – Vtáčnik (1 345,8)
02 - 03.03. 2013
Pominulé roky sme vždy ukončovali zimnú sezónu, prespaním v stanoch v zimných podmienkach v pohorí Malej Fatry na Kľaku. Ale v tomto roku sme sa rozhodli zažiť niečo nové, na novom mieste a dnes už môžem povedať, že to bolo správne rozhodnutie. Nové miesto sme si vybrali v pohorí Vtáčnik s rovnomenným vrcholom Vtáčnik (1345,8), kde sme sa rozhodli prespať v záhrabe.
Čo je to záhrab? Záhrab je jaskyňa vybudovaná v snehu. Pre vybudovanie takejto jaskyne je potrebné dostatočné množstvo snehu. Keďže sneh je dobrý izolant, vo vnútri je teplota tesne pod nulou. My sme tam išli so zámerom vybudovať ho. Veľa ľuďom vybudovanie záhrabu zachránilo život pri náhlom zhoršení počasia, precenení síl, nehode, zlej výstroji, alebo zle naplánovanej túre. Niektorá zo spomenutých udalostí môže postihnúť aj nás, a preto sme sa na túto situáciu chceli dostatočne pripraviť. A čo je lepšie ako tréning?
Z Kovariec vyrážame o 11.00 hod. v zložení Marek a Roman, všetci ostatní účasť na akcii tohto typu odmietli. O 12.00 už sme v Kamenci pod Vtáčnikom. Pri chate Končitá nechávame auto a podľa množstva snehu pri Končitej dostávame obavy o dostatok snehu na vykopanie záhrabu a prichytávame k našej výbave navyše ešte stan, aby sme mali ochranu pred vetrom v prípade, že sa naše obavy potvrdia. Začíname šliapať po náučnom chodníku Vtáčnik zo zelenou značkou, kde sú informačné tabule týkajúce sa tohto pohoria.
O 15.00 už stojíme na rázcestí Siahy (1076). Tu náučný chodník končí a informácia na tabuli ukazuje 40 min. na vrchol. Ďalej budeme pokračovať v prudkom stúpaní po modrej značke. Je treba ešte vystúpiť 270 výškových metrov, tak nakladáme batoh, nadychujeme sa a vyrážame na posledný úsek našej cesty. Vieme, že nielen vyjsť na vrchol je dnešným našim cieľom. Posledné výškové metre sú pre nás ťažšie, začíname sa prebárať až po kolená. Roman nasadzuje snežnice. Ja si vyberám vlastnú cestu, kde je vrchná vrstva snehu tvrdšia a neprepadáva sa ako hlavná vychodená časť chodníčka. Množstvo snehu každým metrom pribúda a nakoniec nás presvedčí o tom, že sme stan ťahali hore zbytočne. Na vrchole bude určite dostatok snehu.
A je to tak! O 16.00 už stojíme na vrchole. Je krásna viditeľnosť. V diaľke rozoznávame prievidzskú kotlinu (vidno i Bojnický zámok), Žiarsku kotlinu a vrchy Štiavnického pohoria, Poľanu a Nízke Tatry. Na vrchole nachádzame veľký nerezový kríž, posilňujeme sa, prehodíme pár slov s turistami, ktorých sme stretli až na vrchole. Je ich málo, dajú sa spočítať na prstoch jednej ruky, no zimné podmienky nie sú pre zástupy turistov, čo nám vyhovuje.
Už cestou hore sme sa na informačnej tabuli dozvedeli o prevládajúcich severozápadných vetroch. Tak o 17.00 hľadáme na protiľahlej záveternej strane miesto pre vykopanie našej jaskyne. Už počas kopania zisťujeme, že výber juhovýchodnej strany bol správny. Je tu viac naviateho snehu a ako sa zvečerieva, začína fúkať avizovaný vietor. Vykopanie nášho obydlia pre dvoch nám trvalo necelé 2 hodiny. Ešte robíme pár úprav na zatarasenie vchodu do miesta nášho nocľahu a začíname variť. Zisťujeme, že množstvo vody, ktorú sme si vyniesli hore nie je postačujúce na varenie dvoch jedál, tak ich miešame a varíme spoločne v jednom ešuse. Po navarení sa bratsky rozdeľujeme. Už sme najedení a teraz by sme si chceli navariť čaj na ráno, a tak sa vydávame na nočný výlet za hľadaním vody. Značku s informáciou vodného zdroja sme síce našli, no hľadanie vody po 15 minútach aj tak vzdávame a vraciame sa domov (do snežnej jaskyne).
O 20.30 sa už chystáme na noc. Vonku sa už nedá vydržať, začína prituhovať. Teplomer ukazuje -10oC, tak sa začíname baliť do spacákov, no zaspať vôbec nie je jednoduché, všade okolo je sneh. Nad sebou máme sneh o hrúbke tak 0,5m a myšlienka na to, keby sa to zrútilo na nás, ma nenecháva v kľude, musím si na ten pocit zvykať a zaspávam o hodinu dve neskôr ako Roman. Predsa len, on už má túto skúsenosť, a tak sa mu zaspáva lepšie. V noci nás budí zima, zapaľujeme sviečku (tak toto radia, že to pomôže), Roman sa balí do celty ja si dávam ďalšiu bundu, no ani z ďaleka sa to nevyrovná komfortu domova, mäkkúčka postieľka a paplónček. Tak to teda nie, no čo už, dali sme sa na to, tak to musíme vydržať!
Druhý deň ráno sa budíme o 8.00 a začíname so zohrievaním čaju, ktorý nám ešte zostal, balením a konštatovaním chladnej noci. V záhrabe nás prekvapuje návšteva. Ide o banského záchranára a jeho kamaráta, ktorých naše počínanie zaujalo a robia si fotky nášho obydlia, a aj spoločnú fotku s nami. Bavíme sa aj o nedávnom počínaní turistov, ktorých museli zachraňovať hasiči, keď po prespaní na Vtáčniku a pri pokuse vrátiť sa späť do civilizácie, sa stratili a vyčerpali natoľko, že nevládali pokračovať ďalej. A tak zavolali o pomoc záchranné zložky. Tí však museli čakať na skúter a až potom sa ich vybrali hľadať, no ani so skútrom ďaleko nedošli a museli pokračovať len po vlastných za pomoci domácich, ktorý toto pohorie dobre poznajú. A tak záchrana trvala do neskorého večera.
O 11.00 odchádzame zbalení na zostup. Cestou dole stretávame o poznanie viacej turistov ako predchádzajúci deň. Každý nás zastavuje a my sa presvedčíme, že naše konanie nezostalo nepovšimnuté. Všetci, čo smerujú na vrchol už vedia, že sme tam prespali a vypytujú sa nás na všetky podrobnosti. V tento deň sme sa pre týchto turistov stali vzorom a všetci nás chvália a tvrdia, že tiež po podobnom zážitku túžia ale nevedia sa na to odhodlať.
No my sme radi, že to už máme za sebou a tešíme sa na najbližšiu o poznanie teplejšiu akciu.
PS. O rok si to zopakujeme.
Prejdená vzdialenosť:12km
Prekonané prevýšenie: 890m stúpanie, 890m klesanie
Marek Vrbičan