ZIMNÝ VÝSTUP NA ROZPRÁVKOVÝ KĽAK alebo Ako sme na vlajku 3-krát zabudli.
V piatok dňa 3.1. 2020 zorganizoval KST Tríbeč Kovarce prvú tohtoročnú akciu v roku 2020 –zimný výstup na Kľak v Malej Fatre. Jedným z cieľov bolo aj oprášiť a vyvetrať klubovú vlajku KST TRÍBEČ KOVARCE. Podujatia sa zúčastnilo 13 turistov túžiacich po zimnom dobrodružstve. Po dôkladnej príprave sme vyrazili z parkoviska vo Fačkovskom sedle. Dôležité však bolo, že nám prialo aj počasie, ktoré bolo ako na objednávku - bol krásny slnečný i keď trochu chladný deň, s ideálnou viditeľnosťou. Vedeli sme, že hore na nás čakajú rozprávkové výhľady.
Cesta nahor nám ubiehala spočiatku celkom dobre, po čase však na chodníku bolo viacej ľadu ako poriadnej cesty. Šmýkalo sa, mladší účastníci aj padali, ale vždy našli silu a vytrvalosť vstať a ísť vpred v duchu hesla ,,Nikdy sa nevzdávaj!” Niektorým sa to tak zapáčilo, že padali už aj dobrovoľne, aby si užili sneh, ktorý túto zimu videli prvýkrát. Jediný Timko sa nemusel báť že padne - šiel totiž značnú časť cesty štvornožky☺. Stúpanie nám preto ubiehalo v dobrej nálade. Ani sme sa nenazdali a pred nami sa otvorila lúka pod Reváňskym sedlom s rozprávkovými výhľadmi na okolité pohoria a v pozadí s dominantnými Vysokými Tatrami a špeciálne s Kriváňom ako na dlani. Niečo úžasné!! V momente sme vytiahli karimatky a vyhrievali sa na slniečku a s otvorenými ústami hľadeli na hory v okolí. Jubilant Martin pozdvihol tieto chvíle k totálnej blaženosti – ponúkal kalíštek becherovky a k nej čerstvo „obrané” salónky z vianočného stromčeka. Takáto kombinácia v prostredí zasneženej zimnej prírody s výhľadom na hory vzdialené takmer 100 km bola luxusným zážitkom. Toľko blahobytu na jednom mieste v tom čase určite nebolo v celom vesmíre☺ Z lúky pod Reváňskym sedlom sme pokračovali priamou a miestami zľadovatenou cestou na samotný vrchol Kľaku, týčiaci sa vo výške 1 352 m. Na vrchole sme sa dlho nezdržali, lebo fúkal dosť silný vietor. Stihli sme však povinné vrcholové spoločné fotografie do rodinných albumov, užili sme si nádherné kruhové výhľady na Martinské hole, Veľkú Fatru a samozrejme na famózne už spomenuté Vysoké Tatry s jeho veličenstvom pánom Kriváňom. A pobrali sme sa dole užiť si ešte zvyšok krásneho dňa na lúku. Cesta naspäť prebiehala aj v sede, nakoľko sme využívali sklon zľadovateného chodníka, pričom Tamarku so Stellkou bolo počuť v celej Malej Fatre, tak výskali od radosti☺ K nim sa pripojili aj dospelí, takže cesta dole nám ubiehala taktiež dosť rýchlo. Je vhodné ešte spomenúť moment, kde pán predseda nemal celkom pod kontrolou rýchlosť svojho kĺzavého pohybu smerom dole a až neplánovaný odraz od náhodne stojaceho stromu na kraji rokliny ho ochránil od vybočenia z cesty a pádu do rokliny. Asi v polovici cesty smerom k lúke sme začuli nešťastné stonanie nášho otraseného predsedu, ktorému sa skoro až slzy hrnuli po lícach. A v tom to z neho vyšlo: „Šak ja tu mám klubovú vlajku KST, zabudli sme ju na vrchole rozprestrieť a odfotiť sa s ňou.” Čo mal vlastne byť aj jeden z našich hlavných cieľov výpravy. Po tejto vete z neho vyšli ešte zúfalejšie slová. „Tak sa vráťme na vrchol!” Po osobnej konzultácii sme sa s pánom predsedom dohodli, že s tou vlajkou sa odfotíme na lúke, že aj to je pekné miesto. Súhlasil a prisľúbil, že si teda na tom dá osobne záležať, aby sa tak stalo. Lenže realita bola iná. Hneď ako sme prišli na lúku, tak náš predseda vytiahol z batoha 95% horkú čokoládu a všetkých ponúkol, aby ochutnali. Nikto do toho dňa vo svojom živote v ústach nemal určite nič horkejšieho. K tomu sme ešte pripojili zvyšok becherovky od jubilanta Martina. V družnej nálade sme opustili lúku a vychutnávali si skvelý zvyšok dňa. Opojenie z predsedovej 95% horkej čokolády a zvyšku becherovky malo za následok to, že sme znova zabudli na vlajku. Peter už iba sklesnuto utrúsil: „Šak odfotíme sa s ňou teda na parkovisku pri autách.” Cestou dole k parkovisku sme si však predstavovali cesnakovú polievku, halušky a ďaľšie jedlá, na ktoré sme sa už psychicky pripravovali. Naše predstavy sa nám zhmotnili na blízkom salaši pri parkovisku. Po skonzumovaní posledného hranolčeka a dopití poslednej kvapky kofoly sme sa pobrali k autám. Tu sme radostne oslovili nášho predsedu a oznámili mu, že je čas odfotiť sa s vlajkou. Peťo však už iba znechutene a totálne rezignovane odvetil: „Šak už je aj tak tma, nechajme to nabudúce.” Po týchto slovách sme si podali ruky, vzájomne si poďakovali za nádherne strávený deň v horách a rozlúčili sa s prísľubom, že sa uvidíme opäť na najbližšej spoločnej akcii. Po slovách našej najnáročnejšej turistky Stellky: „Toto bola najlepšia turistika, čo som kedy zažila!” sme všetci skonštatovali, že dnešný nádherný výstup na zimný Kľak nám nastavil latku veľmi vysoko – ale budeme robiť všetko pre to, aby sme ju už na najbližšej akcii posunuli ešte vyššie!
Autor: Martin Hupka