AKO SME NA BÁJNOM SITNE POKLAD NAŠLI
V sobotu dňa 14.7. 2018 zorganizoval KST Tríbeč Kovarce výpravu na povesťami opradené Sitno, ktoré je najvyšším vrchom v pohorí Štiavnické vrchy. Jeho okolie je veľmi zaujímavé. Tým najzaujímavejším a najtajomnejším je hrad stojaci vysoko v lesoch tohto vrchu. Povráva sa, že na tomto hrade je ukrytý obrovský poklad a tak sa tejto výpravy zúčastnilo 12 odvážnych dobrodruhov na troch autách. Zraz bol o 8.00 hodine a ako už býva pravidlom, aj tentokrát sa zľahka meškalo. Aby sme to meškanie dobehli, tak jednu mladú účastníčku výpravy sme do auta dokonca nakladali priamo z postele a ešte k tomu aj v pyžame. Cesta prebiehala v pohode, čo sa však o serpentínach pred vstupom do Banskej Štiavnice nedá až tak celkom skonštatovať. Odborne povedané – zrakové vnemy a vnemy pohybu a polohy tela v priestore sa u jedného účastníka dostali do nesúladu a kinetóza sa prejavila v plnej sile. Stihli sme však včas zastaviť. Určite sa rozumieme☺.
Prvou zastávkou bola návšteva neprehliadnuteľnej a unikátnej banskoštiavnickej Kalvárie, ktorá nás už zdiaľky vítala a ktorú vidno zo všetkých strán. Je až neuveriteľné, že samotná Kalvária /kaplnky aj stavby kostolíka/ sú „zasadené“ do svahu utuhnutého lávového stĺpa uprostred vyhasnutej sopky. A keď sme sa porozhliadli dookola – skutočne sme boli ako keby v kráteri. Tu nám pán predseda Peťo dal edukatívnu a náučnú prednášku o sopečnej činnosti a histórii Banskej Štiavnice. Pri prehliadke zároveň demonštroval aj svoje základné znalosti z latinčiny, keď nám pohotovo preložil zopár nápisov uvedených na jednotlivých zastaveniach krížovej cesty /Ecce Homo a pod/.
Z Kalvárie sme sa presunuli pri Počúvadlianske jazero odkiaľ sme zahájili výstup na vrch Sitno pod vedením nášho predsedu KST Kovarce. Medzi nami boli aj dvaja pozvaní členovia z KST Bošany. A aj vďaka ich pozornosti sme správne trafili odbočku na vrch Sitno☺. Po prejdení Tatárskej lúky sme sa zhromaždili pri studničke, kde Peťo deťom zaujímavým a interaktívnym spôsobom vyrozprával povesť o Tatároch pod Sitnom. Ani sme sa nenazdali a pred nami bolo prekvapenie - 289 schodov, ktoré nás doviedli tesne pod vrchol ku skalnej vyhliadke. A to teda stálo za to! Ten výhľad zo skalnej vyhliadky do širokého okolia, na Kalváriu a na celú Banskú Štiavnicu, ktorú sme mali ako na dlani. Ten pohľad zhora…no jednoducho totálna krása. Miesto na fotenie profilových fotiek ako vyšité . Po nasýtení duše i mysle sme sa presunuli na samotný vrchol Sitna, kde sme si založili ohník, opiekli slaninku a nasýtili aj telo. Nechýbali ani guľáš a chladené pivko, ktoré sme si zakúpili vo vrcholovom bufete pri rozhľadni. Na vrchole nás zastihol aj krátky letný dážď, ktorý nám ale nezabránil ísť s deťmi hľadať poklad na tajomný hrad Sitno. Deti si už cestou k hradu plánovali, čo spravia s pokladom keď ho nájdu. Poklad si niektorí predstavovali ako zlato, iní zasa ako diamanty alebo zlaté dukáty. My starší sme si ho zasa predstavovali niečo na spôsob ako napríklad „Fabergého vajcia” /sú to najdrahšie klenoty na svete, sú v tvare vajca a sú zdobené zlatom a drahými kameňmi z dielne klenotníka Carla Petera Fabergého – pozn. autora/. Deti sa na hrade rozpŕchli a začali snoriť všade, kde by sa teoreticky mohol bájny poklad skrývať. Dokonca sa šli pozrieť aj do starej búdy pri zrúcanine hradu. Našli tam „alkoholom opojeného” pána oblečeného iba v takých dosť rozťahaných voľných trenírkach, ležiaceho na posteli a obklopeného prázdnymi, už dopitými fľaškami. S veľkým smiechom nám oznámili, že oni už asi ten poklad našli. Pochopili sme to až vtedy, keď sme aj my nazreli do starej búdy. Ak by sa ten „unavený“ ležiaci pán odetý iba vo voľných a značne rozťahaných trenírkach čírou náhodou volal Fabergé, tak by sme mohli povedať, že sme asi objavili najdrahšie /vyššie popísané/ klenoty na svete. I keď tieto pravdepodobne neboli zo zlata☺☺
Ale my sme ten poklad aj tak predsa našli!! Pri odchode z hradu to všetkým ozrejmil a vysvetlil Marek. Vysvetlil, že: „POKLAD je aj to, že sme si všetci spolu užili výlet v zdraví, že sme strávili pekný deň, zažili kopec srandy, videli niečo nové, zaujímavé. Že sme mali dobrú náladu, porozprávali sa, oddýchli si a užitočne strávili čas v prírode...“ A skutočne - boli sme vďační za všetko, čo sme v ten deň spolu prežili. A o tom to predsa je!
Cestou dole sme sa ešte zastavili pri Počúvadlianskom jazere, kde sme zjedli posledné z domu nabalené kúsky jedla. Najotužilejší člen výpravy Marek sa ešte šiel osviežiť a zaplávať si do studeného jazera. Cestu z Banskej Štiavnice sme absolvovali skratkou cez les (cestou-necestou, ale skôr tou necestou) , kde sme dokonale otestovali spojku, podvozok, nápravy i kolesá na našich automobiloch. Všetci sme boli radi, že po prejdení skratky sme mohli pokračovať s plným počtom kolies, s celými nápravami aj podvozkom. Platilo staré známe: „ Skratka bola síce dlhšia, ale o to náročnejšia.“ ☺
Autor: Martin Hupka