Vyhľadávanie

Kontakt

KST Tríbeč Kovarce

Kovarce č. 461, 956 15
IČO: 42 203 121

0904 563 632

ksttribec@gmail.com

Dolomity - Taliansko

28.07.2010 00:00

Dolomity - Taliansko

28.07-01.08.2010

28.7.-1.8. sme uskutočnili zatiaľ najhodnotnejšiu turistickú klubovú akciu. Dolomity - krajina bizarných skalných masívov prevyšujúcich 3000 m. Odvážne via-ferraty, chodníčky a tunely vytesané vojakmi z 1.sv.vojny, vysokohorské chaty a fotogenické scenérie, ale aj príjemné posedenie s rodákmi zo Slovenska v kempe. Bolo toho oveľa viac, ale to nestačí vidieť, to treba zažiť.
V stredu večer odchádzame z Kovariec v počte 4 osoby a nespočetné množstvo kusov batožiny rôznej veľkosti a hmotnosti. Z Nitry stále po diaľnici, od Viedne sa zotmelo, takže výhľad sa zúžil na známu diaľnicu A2. Mimo diaľnice sú cesty úplne prázdne, tak o 3 hodine pár km pred Talianskom vedľa riečky Dráva nocujeme v aute. Hukot rieky, alebo to očakávanie nasledujúceho dňa mi nedá zaspať. Nakoniec predsa asi len hodinku pospím. Ráno za svetla už vidíme sextenské 3-tisícovky, rýchlo pokračujeme cez hranicu do obce Sexten. Lanovka nám ide o 8,30 hod a vyvezie nás o 600 m vyššie za 8,80€. Dnes máme na pláne cestu ALPYNISTEIG, podľa literatúry jedna z najkrajších v Dolomitoch. V Taliansku sú všetky turistické chodníky označené červenou farbou, aj skratky, ktoré ani nie sú zakreslené v mape. Musíme dávať pozor, aj na mračná, ktoré nám čoraz viac hustnú nad hlavami. Vrcholy 3-ticísoviek ani nevidno. Mohutné skalné masívy a snehové polia v nás vzbudzujú rešpekt. Pred sebou máme sedlo, kam sa máme dostať, vyzerá to dosť obtiažne. V spleti červených značiek odbočujeme na zlú cestu, to sme vtedy ešte nevedeli. Stretáme talianskeho drevorubača, ktorý nám poradil ešte horšie. Dostávame sa k via-ferrate, niekoľkometrovému železnému rebríku a oceľovým lanám, natiahnutým na strmej skale. Paráda, ešte pár takých úsekov a môžu byť aj ťažšie. Naberáme výšku ako náš Gerlach, viditeľnosť slabne a rokliny pod nami sa zväčšujú. Dobehujeme väčšiu skupinu Talianov, ony idú hore na ferratu, my pokračujeme suťoviskom k stene popod previsy k zaistenému úseku oceľovým lanom. Začína pršať. Čakáme pod previsom. Keď dobre zahrmí a oceľové lano slúži ako hromozvod, radšej sa poberáme dolu. Slušne premočení nasadáme na konský povoz, potom autobusom do Sextenu. Autom pokračujeme do centra Dolomitov Cortiny d.Ampezzo. V kepme staviame ešte za dažďa stan. Neskôr sa počasie umúdri. Na naše počudovanie nasnežilo na kopcoch, kde máme v pláne vystúpiť.         Deň 2. – piatok.
Zobúdzame sa do takmer mrazivého rána. Neviem, či je to hlad, zima, alebo zvedavosť na oblohu, čo nás vyháňa zo spacákov. Tak je to predsa pravda, čo sme včera večer len slabšie videli, dnes ráno sa to potvrdilo. Na všetkých 3-tisícovkách napadal včera večer sneh. Je krásne jasné ráno, kemp je ešte v tieni 3-tisícovky Sorapis, ale vrcholky 3200 m. skupiny Tofany sú osvetlené ranným slniečkom. Práve na tieto kopce chceme ísť v sobotu, ale o tom až neskôr. Na dnes hlásili najhoršie počasie počas nášho pobytu, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Preto radšej robíme kratšiu túru so stredne náročnou ferratou s výhľadom na mohutnú stenu Toffany di Rozes 3220 m. Autom ideme z Cortiny na juhozápad mnohými serpentínami do sedla Passo di Giau 2233 m. Je tu veľké parkovisko a všade dookola sviežo zelené lúky a pasienky aj s kravičkami. Sme v Dolomitoch takže všade nad týmito lúkami sa týčia mohutné skalné steny a veže. Skutočne krásne scenérie a to sme ešte len na parkovisku. Je tu trochu chladno a fúka vietor, ale na tu výšku je to normálne. Zatiaľ je prevažne slnečno. Prechádzame rozmočeným chodníčkom popod výrazný vrchol RA GUSELA po červených bodoch, ktoré zasa nesúhlasia s mapou. Po zaistenom úseku sa dostávame na náhornú planinu. Ďalej po slabšej ferrate prichádzame k chate NUVOLAU 2575 m. Z jej terasy je pekný výhľad na našu ďalšiu cestu aj najvyšší kopec v Dolomitoch – Marmolada 3343 m. Myslím, že v Tatrách sú aj krajšie chaty, napr. na Terýho chate je milšia obsluha a majú aj lepší a lacnejší čaj. Z chaty zostupujeme do sedla NUVOLAU, kde to vyzerá ako na stavenisku. Výškový žeriav tu stavia nejaku „búdu“. Zo sedla sme za 20 minút pri nástupe k ferrate AVERAU strednej náročnosti. Obloha sa nad nami už poriadne zamračila, preto sa ponáhľame hore, aby nás dážď nezachytil na skale. Chlapcom sa ferratka páčila, zatiaľ najlepšia. Ďalej pokračujeme chodníkom, miestami slabším lezením k vrcholu AVERAU 2647 m. Na rozhľad veľa času nemáme, rýchlo sa zapíšeme do vrcholej knihy, oblečieme nepremokavé bundy a za dažďa so snehom rýchlo zostupujeme naspäť. Na ferrate je mokrá skala a aj oceľové lano, takže zostup je minimálne o 1 stupeň ťažší. O chvíľku prestáva pršať, takže už v pohode postupujeme až na parkovisko k autu. Keďže máme dostatok času do kempu ideme naokolo cez ďalšie sedlo FALZAREGO 2117 m. V kempe sme asi jediný, ktorí grilujeme a dúfame, že to nie je zakázané. S trochou domáceho končíme náš ďalší turistický deň. Tretie ráno vstávame o niečo skôr. Teplota je opäť veľmi nízka, ale nálada veľmi vysoká vďaka oblohe, ktorá je ako vymaľovaná bez jediného mráčika. Ideálny čas na veľmi ťažkú 3-tisícovku. Rýchlo sa pobalíme a autom sa presúvame k chate A.DIBONA 2000 m. Je tu veľké parkovisko už takmer obsadené. Mám obavy, že na ferrate bude zástup turistov, preto rýchlym tempom pokračujeme ďalej popod mohutnú južnú stenu TOFANI DI ROZES, ktorá má takmer 900 m. V tejto časti je značenie dobré, preto ide každý z nás svojím tempom a stretávame sa až pod skalným tunelom. Tu si rýchlo oblečieme potrebnú výstroj a všetkých predbehujeme, aby nás neskôr nezdržovali pomalým postupom. Najskôr musíme prekonať asi 30 m vysoký zaistený úsek. Tu sa nachádza vchod do 600 m dlhého tunela, ktorý vysekali vojaci v prvej svetovej vojne. Nastúpame ním 150 výškových metrov a dostávame sa do údolia TRAVENANZES, kde po zaistených úsekoch zase stratíme výšku 140 m. Chodníkom sa neskôr dostávame k samotnému nástupu na ferratu GIOVANI LIPELLA. Zo začiatku sa striedajú ťažké zaistené úseky, z ľahšími nezaistenými. Pod nami je počúť potok a nad nami strmé skalné steny, z ktorých miestami tečie voda cez chodník dole do údolia. Prechádzame cez snehové polia, úzke skalné police, ale výšku naberáme len pozvoľna. Stále ideme v tieni hory, takže sa zohrejeme len pri strmších výšvihoch. Konečne sa dostávame k miestu zvanému TRE DITA. Tu môžu menej zdatný turisti pokračovať traverzom okolo hory. My si oddýchneme na skalnej terase a pokračujeme k ťažšej možnosti tejto cesty. Podľa literatúry nás čaká 300 m kolmej steny s veľmi ťažkým terénom. Podľa nás to nebolo celkom kolmé a najťažšie miesta neboli tie popisované, ale zľadovatelé úseky vo vyšších partiách. Každopádne, nie sme sklamaní. Adrenalín bol určite vysoko nad normál aj pri pohľade dole o 1000 m nižšie tečúceho potoka. A to máme ešte k vrcholovému krížu 200 výškových metrov chodeckým terénom v asi 20 – 30 cm snehu. Z vrcholu je samozrejme krásny kruhový výhľad na Dolomity a v diaľke asi 150 km na severozápad zaľadnené alpské 4-tisícovky. Z vrcholu už pokračujeme dole chodníkom okolo opevnení z 1 sv. vojny k chate A.DIBONA na parkovisko. Do CORTINY ešte berieme jednu českú turistku, ktorú som stretol na zostupovej ceste. V mestečku si robíme prehliadku, nakupujeme nejaké suveníry a v kempe, samozrejme večer, grilujeme. Štvrté ráno nás opäť víta jasná obloha a už citelne teplejšie. Dnes sa veľmi neponáhľame. Posledné raňajky v kuchynke, zbalenie stanu, zaplatenie kempu, 10 € na osobu/deň, odchod okolo 10.00 hod. cez sedlo 3 kríže do MISURINI. Vzhľadom na to, že cesta trvá 8 hodín, na túru nám zostávajú len 2 hodiny. Preto ideme už len dvaja do nenáročnej skupiny CADINI vhodné aj pre staršie deti. Dolu k autu si pár km pobehneme, aby sa na nás nečakalo, tak spokojný a načas odchádzame domov. Som rád, že akcia sa úspešne skončila a domov sme si odniesli kopec pekných nezabudnuteľných zážitkov. K tomu určite prispela aj skvelá partia v zložení: Peter Vrbičan, Marek Vrbičan, Marek Jagelka a Peter Vojtuš. Na záver chcem ešte poďakovať bratom Vrbičanovým za poskytnutie dopravného prostriedku a výborných vodičských schopností bez dopravných kolízií.                                          

Peter  Vojtuš