Vyhľadávanie

Kontakt

KST Tríbeč Kovarce

Kovarce č. 461, 956 15
IČO: 42 203 121

0904 563 632

ksttribec@gmail.com

Dolomity - Toffana di Mezzo (3243)

04.08.2011 00:00

Dolomity -Toffana di Mezzo (3243)

04.08.2011

Talianske Dolomity sme navštívili už minulý rok.Prešli sme niekolko horských skupín a pekných ferrát s rôznou obtiažnosťou.Nezapomenutelná zostane túrička na Tofanu di Rozes.Avšak toto pohorie ponúka nespočetné množstvo turistických možností,že jeden život človeka je krátky,aby všetku tú krásu prešiel.Tak aj tento rok sme chceli prejsť ďalšiu časť.Pôvodne to malo byť južne od Cortiny,oblasť Civetta,ale nakoniec sme zakotvili v našom starom známom campe Dolomiti v Cortine.Za ciel sme si zvolili,po dlhšom rozhodovaní,najvyšší kopec v skupine Tofana.

S ranajším vstávaním to velmi nepreháňame a preto odchádzame z campu  cca o 9.hod.Autom po známej ceste k ešte známejšej chate A.Dibona nás doviezol Milan .Po ďalších inštrukciách nás o chvílu opúšťa,aj s autom,a po vysokohorskej dolomitskej ceste smeruje do nádherného sedla Falzárego.V týchto miestach sa nachádza múzeum v prírode z 1.sv.vojny.

Naša skupinka odchádza od “Dibonky“ cca o 10.hod.opačným smerom ako minulý rok k chate Pomedes.Cesta k chate nie je na kilometre velmi dlhá,ale prevýšenie je dosť značné,tak nám cesta trvá takmer hodinku.Po príchode k chate nás milo prekvapí nová sedačková lanovka,ktorá tu pred pár rokmi ešte nebola a chata bola tiež v prestavbe.

Onedlho sme už pri nástupe k via ferrate Punta Anna,ktorá sa klasifikuje medzi tie najťažšie a v okolí Cortiny je to najdlhšia zaistená cesta 1600m.Stále nie som presvedčený či robíme dobre,ked sme si vybrali túto cestu.Počasie nie je totiž ideálne a hlásili aj nejaké prehánky.

Pri pohlade nahor vidíme,že sa mračí,ale zároveň nám zdvihne náladu pár turistov „zavesených“ na ocelovom ľane.Nebudeme v tom sami. Čaká nás ešte vyše 1000m.prevýšenia. Ferrata je už od začiatku dosť strmá,preto naberáme rýchlo výšku..Je vidno,že už nie sme začiatočníci,ani kolmé úseky nám nerobia žiadne problémi.Chlapci sú kondične naozaj dobrí ja sa zatial ani neistím,aby som zbytočne nezdržoval.Predbehujeme pomalšie skupinky.Prvý 400m.úsek sme zvládli v pohode.Po tadialto som to poznal z prvej návštevy Dolomitov,ale s inou partiou.Vtedy nám počasie nedovolilo ďalší postup.Odteraz je to aj pre mňa neznáma cesta.Na chvílu sa charakter ferraty zmenil.Chodník sa výrazne stáča doprava a traverzuje horu,neskôr zasa dolava na hrebeň chodeckým terénom ku kovovému rebríku.Už som si na chvílu myslel,že je koniec ferraty a teda „nič moc“.Ale kde je to ťažké miesto,ktorým tak „strašili“?Obloha je zamračená.Dnes už asi slnko neuvidíme.Prechádzam rebríkom,ale dalej nič nevidím.Riedke mračná sa odspodu dvíhajú a znemožnujú výhlad.Za mnou nikoho nevidím.Vlastne som tu sám, na skalnom hrebeni s nejasnou cestou,kolko ešte.Pokračujem ďalej,ved hádam sa vyčasí a obaja Marekovia sú predo mnou.

Po chvíli vedie cesta dole popod vysokú skalnú stenu k úzkemu hrebienku zaistenému previsnutým konopným lanom.Mračná postupne odišli a ja stojím užasnutý v nádhernom skalnom meste.Všade dookola vysoké zaoblené veže a hroty z velkej časti sfarbené do čierna od stekajúcej vody.Ferrata znovu kopíruje kolmu stenu.Táto časť je najkrajšia z celej cesty.Na skale šípka s nápisom tofana.Tu je ten najťažší úsek.Nie je to kolma stena,ale horizontálny prechod uzučkej skalnej lišty,na pol chodidla,ktorá sa neskôr celkom stratí a je nahradená hrdzavými kovovými tyčkami.Pod vami poctivích 200m. vzduchoprázdna,až to strach naháňa.To nebude sranda.Radšej sa zaistujem a dobre pozerám kam stúpam.Bez ocelového lana je to nepriechodné!Pokračujem ďalej popod skalné previsy kde konečne stretám Mareka.Oddychuje a čaká ma po ťažkom úseku.Dvom je hned veselšie,už aj vrcholovú stanicu lanovky je vidno.Ďalej už pokračujeme spolu pod obrovskými čiernými skalnými prevismi z,ktorých na nás kvapká voda na snehové polia.Tú su tri rady ocelových snehových zátarás.Tak pokrútené od snehových lavín a kamenia akoby boly z plastelíny.

Posledných asi 200 výškových metrov už ideme po hrebeni nezaisteným terénom ,každý svojím tempom na vrchol.Tu nás už čaká vysmiaty Milan ,že „kde sme tolko“,on tu bol za pár minút,lanovkou.Na vrchole je prekvapujúco málo ludí.Počasie sa umúdrilo,tak si výchutnávame zaslúžený kruhový výhlad.Len jeden maďarský turista s ktorým hovoríme po rusky nás stále otravuje s fotením.Nechceme mu pokaziť radosť,tak sa s ním ešte vela krát odfotíme. Kupujeme si lístok a starou kabínkovou lanovkou vyklesáme 1400m k chate Pie Tofana.Ešte dlho som mal zalahnuté v ušiach.Autom do campu,kde sa narýchlo pobalíme a večer cestujeme domov.Aj tento krát chcem za všetkých poďakovať šoférom, Marekovi Vrbičanovi a Marekovi Jagelkovi,že nás bezpečne doviezli domov na vlastných autách.                   

Peter  Vojtuš