RAX-alpen Rakúsko
RAX-alpen Rakúsko
15.09.2010
Každý rok na jeseň sa snažíme vystihnúť „babie leto“ na turistickú „lahôdku“. Tento rok to bolo trošku skôr. V polovici septembra sme narýchlo zorganizovali jednodňovú akciu spolu s KST KLUT URMINCE do menšieho vápencového pohoria RAX vzdialeného asi 100 km juhozápadne od Viedne. Aj keď pohorie poskytuje veľké možnosti rôznych športových aktivít počas leta aj zimy, náš cieľ bol jasný: najkrajšie a najťažšie ferraty + najvyšší kopec pohoria. Ráno vyrážame ešte za tmy, našťastie väčšina cesty ide po diaľnici, takže do obce PREIN AN DER RAX prichádzame asi za 2,5 hod. Počasie máme zatiaľ slnečné, cestu poznáme, niektorí sme tu boli už viac krát, preto svižne stúpame serpentínami, najskôr šotolinou, neskôr ihličnatým lesom k studničke, kde sa osviežime studenou vodou. Onedlho vychádzame z lesa, prechádzame veľkým suťoviskom, ako v kameňolome. Teraz už máme pekné výhľady na južnú časť pohoria aj na samotnú stenu PREINER WAND s ferratou HANS VON HAID STEIG. Zatiaľ vidíme len zvláštny oceľový rebrík vysoký asi 20 m a trochu vyššie na skale „prilepených“ pár drobných ľudí. Prichádzajú ďalšie skupinky turistov, preto sa dlho nezdržujeme a rýchlo prechádzame krátkym zaisteným úsekom k spomínanému rebríku. Ten prechádzame radšej po jednom vzhľadom na stav hrdzavého rebríka. Ďalej pokračujeme skalným terénom zaisteným oceľovým lanom. Ľahšie úseky striedajú ťažšie, miestami skalné platne takmer kolmé s minimom prirodzených úchytov. Nasleduje ďalší hrdzavý rebrík, ktorým prichádzame do komína z tiež veľmi ťažkými úsekmi. Prvá krajšia a náročnejšia časť tejto ferraty končí pri soške čiernej Madony. Tu sa všetci čakáme, oddychujeme a pozeráme na našu ďalšiu časť cesty. Ďalej však nepokračujeme ako všetci ostatní, ale hľadáme cestu k inej ferrate, ktorá je značená len červenými bodmi na skale. Teraz sa nemáme možnosť nijako istiť, preto ideme opatrne – na istotu. Terén začína byť čoraz kolmejší, až sa dostávame ku klúčovému miestu pod skalný previs. Ten si nikto z nás netrúfa bez istenia preliezť. Rozmýšľame, čo urobíme, pretože ferratu sme nenašli a cesta dole je ťažšia ako hore. Ja som našiel v plechovej schránke „vrcholovú knihu“ s nápisom, že sa nachádzame v ceste MALLER STEIG /problémová cesta/. To hovorí za všetko. Napokon sa z „maléru“ dostávame dole, kde sa červené body na skale rozdeľujú. Idem ešte skúsiť, či to náhodou nevedie k ferrate a ostatní ma počkajú. Dlho však nečakajú, ale pokračujú pôvodnou ferratou HAID STEIG. Ja mám šťastie a dostávam sa k najťažšej ferrate pohoria KONIG STEIG. Nie je síce dlhá, ale o to náročnejšia. Najťažšie miesto je v úzkom komíne, kde je to naozaj adrenalínové. Takéto úseky sme nemali ani v Dolomitoch. Všetky ferraty končia na tzv. náhornej planine, ktorá tvorí podstatnú časť pohoria. Tu sa aj my všetci stretáme a pokračujeme ďalej planinou k chate CARL-LUDWIG HAUS. Urminčania sú pred nami a preto stihnú ešte vystúpiť na najvyšší kopec pohoria HEUKUPPE 2007 m. My s Romanom si zatiaľ prezrieme kamennú kaplnku, ktorá z diaľky pripomína drážovský kostolík. Onedlho už všetci spolu zostupujeme strmým chodníkom, neskôr minieme pasienky aj s kravičkami, až ku chate WAX RIEGEL HAUS. Nad našími hlavami sa už husto zmráka, preto rýchlym krokom šlapeme na parkovisko. Do auta nastupujeme v pravý čas, práve začína hustý dáţď. Spokojní a „vybláznení“ môžeme ísť domov.
Peter Vojtuš